Roklina Veľký Sokol
Píla-Sokol, hor.-Glacká cesta-Glac-Malá poľana-Palc-Píla
Roklina Veľký Sokol je mojou najobľúbenejšou roklinou v Národnom parku Slovenský raj. Je to z dvoch dôvodov. Táto roklina nie je taká známa ako napríklad roklina Suchá Bela či Piecky. Vďaka tomu ju nenavštevuje toľko turistov a netvoria sa pred rebríkmi rady, ako je to v Suchej Belej v letnom období.
Za druhé sa mi zdá, že táto roklina patrí medzi najdivokejšie a najzachovalejšie rokliny a nie je tu až tak badateľný zásah človeka. To možno súvisí aj s nižšou návštevnosťou tohto miesta. Aj keď rebríky sú samozrejme súčasťou tejto rokliny a pomáhajú pri prekonávaní prekážok. Bez nich si vlastne Slovenský raj ani neviem predstaviť.
Roklina sa nachádza v centrálnej časti Národného parku Slovenský raj a názov dostala podľa povesti. Kedysi istej mladej žene veľký dravec uniesol dieťa. Jeho kostičky sú vraj doteraz roztrúsené na bralách nad roklinou. Dosť drsná povesť, no roklina je rovnako drsná.
Auto nechávame na parkovisku Hrabušická Píla a po zelenej turistickej značke kráčame po lúke až k horárni Sokol. Je pred nami 17,2 kilometrová túra s celkovým prevýšením 575 metrov.
Pri horárni vchádzame na žltú turistickú značku a začína sa náš prechod roklinou. Prvý prechod touto roklinou vôbec sa uskutočnil v roku 1898 skupinou profesora M. Rotha, po ktorom je zároveň pomenovaná najkrajšia, záverečná časť rokliny.
Kráčame miernym stúpaním hore, proti prúdu potoka, ktorý túto nádheru vyformoval.
Onedlho prichádzame k úseku na ktorom sa nám roklina ukazuje v plnej kráse. Kráčame po drevenom rebríku, bez ktorého by sa tadiaľto šlo ťažko. Z jednej strany je vysoký skalný zráz a z druhej strany potok. Je to úžasná prírodná scenéria.
Stromy popadané krížom krážom cez roklinu, preskakovanie potoka z jednej strany na druhú a stiesnené priestory. To je to, čo sa mi na tejto divočine páči.
Ešte keď sa z času na čas objaví takýto vodopád tak to nemá chybu. Malý vodopád má výšku 8,5 metra.
Popadané stromy, stiesnené priestory a v zapätí ďalší vodopád. Prichádzame k veľkému vodopádu s výškou 7,0 metrov. Aj keď je mi divné, že malý vodopád je vyšší ako veľký vodopád, ale takto som sa to dočítal na webových stránkach národného parku z ktorých som tieto informácie čerpal. Musím sa priznať, že som to sám nemeral, možno nabudúce.
Nedalo mi to a po prečítaní si viacerých článkov som sa nakoniec dočítal, že názov tieto vodopády nedostali podľa ich výšky, ako podľa množstva pretečenej vody.
Pokračujeme vo svojom stúpaní ďalej a o malú chvíľu prichádzame do najužšej časti rokliny Veľký Sokol, do Rothovej rokliny. Čo vám budem opisovať, najlepšie bude ak si sami pozriete fotografie. Je to nádherná časť rokliny a miestami sa rukami dotýkam skalných brál po oboch stranách súčasne.
Rothova roklina sa nachádza na konci rokliny Veľký Sokol. Fotím si ešte zopár záberov z miestnej flóry.
Stúpanie je miernejšie čo je znakom, že onedlho budeme na vrchu. Na Glackej ceste si robíme prestávku. Trochu sa posilníme a čaká nás cesta späť. Po červenej turistickej trase pokračujeme príjemnou prechádzkou lesom a lúkami na Glac a odtiaľ späť na Hrabušickú Pílu.
Slovenský raj má neopakovateľnú atmosféru. Vždy sa tu rád vraciam v každom ročnom období a jeho návštevu odporúčam každému milovníkovi turistiky.
Ďakujem.
Roklina Veľký Sokol
Píla-Sokol, hor.-Glacká cesta-Glac-Malá poľana-Palc-Píla
Roklina Veľký Sokol je mojou najobľúbenejšou roklinou v Národnom parku Slovenský raj. Je to z dvoch dôvodov. Táto roklina nie je taká známa ako napríklad roklina Suchá Bela či Piecky. Vďaka tomu ju nenavštevuje toľko turistov a netvoria sa pred rebríkmi rady, ako je to v Suchej Belej v letnom období.
Za druhé sa mi zdá, že táto roklina patrí medzi najdivokejšie a najzachovalejšie rokliny a nie je tu až tak badateľný zásah človeka. To možno súvisí aj s nižšou návštevnosťou tohto miesta. Aj keď rebríky sú samozrejme súčasťou tejto rokliny a pomáhajú pri prekonávaní prekážok. Bez nich si vlastne Slovenský raj ani neviem predstaviť.
Roklina sa nachádza v centrálnej časti Národného parku Slovenský raj a názov dostala podľa povesti. Kedysi istej mladej žene veľký dravec uniesol dieťa. Jeho kostičky sú vraj doteraz roztrúsené na bralách nad roklinou. Dosť drsná povesť, no roklina je rovnako drsná.
Auto nechávame na parkovisku Hrabušická Píla a po zelenej turistickej značke kráčame po lúke až k horárni Sokol. Je pred nami 17,2 kilometrová túra s celkovým prevýšením 575 metrov.
Pri horárni vchádzame na žltú turistickú značku a začína sa náš prechod roklinou. Prvý prechod touto roklinou vôbec sa uskutočnil v roku 1898 skupinou profesora M. Rotha, po ktorom je zároveň pomenovaná najkrajšia, záverečná časť rokliny.
Kráčame miernym stúpaním hore, proti prúdu potoka, ktorý túto nádheru vyformoval.
Onedlho prichádzame k úseku na ktorom sa nám roklina ukazuje v plnej kráse. Kráčame po drevenom rebríku, bez ktorého by sa tadiaľto šlo ťažko. Z jednej strany je vysoký skalný zráz a z druhej strany potok. Je to úžasná prírodná scenéria.
Stromy popadané krížom krážom cez roklinu, preskakovanie potoka z jednej strany na druhú a stiesnené priestory. To je to, čo sa mi na tejto divočine páči.
Ešte keď sa z času na čas objaví takýto vodopád tak to nemá chybu. Malý vodopád má výšku 8,5 metra.
Popadané stromy, stiesnené priestory a v zapätí ďalší vodopád. Prichádzame k veľkému vodopádu s výškou 7,0 metrov. Aj keď je mi divné, že malý vodopád je vyšší ako veľký vodopád, ale takto som sa to dočítal na webových stránkach národného parku z ktorých som tieto informácie čerpal. Musím sa priznať, že som to sám nemeral, možno nabudúce.
Nedalo mi to a po prečítaní si viacerých článkov som sa nakoniec dočítal, že názov tieto vodopády nedostali podľa ich výšky, ako podľa množstva pretečenej vody.
Pokračujeme vo svojom stúpaní ďalej a o malú chvíľu prichádzame do najužšej časti rokliny Veľký Sokol, do Rothovej rokliny. Čo vám budem opisovať, najlepšie bude ak si sami pozriete fotografie. Je to nádherná časť rokliny a miestami sa rukami dotýkam skalných brál po oboch stranách súčasne.
Rothova roklina sa nachádza na konci rokliny Veľký Sokol. Fotím si ešte zopár záberov z miestnej flóry.
Stúpanie je miernejšie čo je znakom, že onedlho budeme na vrchu. Na Glackej ceste si robíme prestávku. Trochu sa posilníme a čaká nás cesta späť. Po červenej turistickej trase pokračujeme príjemnou prechádzkou lesom a lúkami na Glac a odtiaľ späť na Hrabušickú Pílu.
Slovenský raj má neopakovateľnú atmosféru. Vždy sa tu rád vraciam v každom ročnom období a jeho návštevu odporúčam každému milovníkovi turistiky.
Ďakujem.